Artykuł dostępny w j. słowackim

 

 

Niektoré osobnosti slovenskej literatúry 19. storočia a ich vzťah k Poliakom

Príspevok nadväzuje na publikáciu poľského autora Michała Jagiełło pt. „

“ (Slováci poľskými očami. Obraz Slovákov v poľskej literatúre). Túto vzácnu a  z  faktografického a vedeckého hľadiska zatiaľ neprekonateľnú prácu o vnímaní Slovákov Poliakmi, najmä v  období vzniku národnej obrody a vedomia slovenského národa,  napísal významný poľský prozaik, básnik a esejista. Z diela vydaného v 2005 roku poľskou Národnou knižnicou, pozorný čitateľ môže okrem iného získať veľa cenných informácií o dejinách Slovenska, hnutí o právo používať vlastný jazyk a národnú identitu. Obsahuje množstvo poznámok zo života osobností slovenského národného a kultúrno-literárneho života 19. storočia, ktoré pochádzajú zo stránok vyhľadaných v poľských archívoch.

Príspevok vychádza z  týchto knižne dostupných informácií. Zaoberá sa stručnou charakteristikou osobností a  tvorby niektorých významných slovenských literátov a vlastencov, takých ako napr. Martin Medňanský (Dušan Sava Pepkin), Ján Kalinčiak, Samo Chalúpka, Samo Tomášik a iní. Snaží sa skúmať vnímanie takýchto osobností Poliakmi. Na konkrétnych príkladoch sa pokúša zistiť vzťah týchto osobností k Poliakom a Poľsku a vzájomných poľsko-slovenských kontaktoch na ich tvorbu.

*   *   *   *   *

Tento rok si pripomíname 170. výročie narodenia jedného z najväčších slovenských polonofilov 19. storočia, Martina Medňanského.

Martin Medňanský (1840-1899), slovenský vlastenec, katolícky kňaz, publicista, básnik, prozaik, prekladateľ, známy tiež pod literárnym pseudonymom Dušan Sava Pepkin alebo Martin Divinko-Svedernický. Autor noviel, cestopisov a dvojzväzkovej zbierky básní Poézia Dušana Savu Pepkina (1876). Svoje práce, ako v tom čase mnoho iných slovenských vlastencov, publikoval v časopisoch a kalendároch.

Martin Medňanský sa narodil 10. 11. 1840 v Divinke pri Žiline a zomrel 3.11.1899 v obci Závažie – Istebník. Pôsobil niekoľko rokov na fare v Beckove.

Považovaný bol za surrealistu v uvádzaní voľného verša na slovenskú literárnu scénu, vo voľbe svojho pseudonymu ako aj vo výbere tém pre svoje balady (Žofia Bosniakova, Židovka, Krvavé lázne – balada o Alžbete Báthoryovej).

Patril do okruhu slovenských vlastencov,  ktorí z úprimného srdca milovali svoj nádherný jazyk a svoj ľud, začali preň písať jeho materinským jazykom a snažili sa tvoriť vlastnú, osobitnú literatúru, odlišnú od českej.

Martin Medňanský, podľa názoru Ivana Franka (1856-1916), významného ukrajinského spisovateľa a publicistu, v peknom zborníku pôvodných i preložených veršov „ukázal celú stupnicu tónov a pocitov – od hlbokej, z hĺbky duše vyvierajúcej melanchólie, po zreteľné prejavy radosti.” Vtedy len dvadsaťročný /1876/ I. Franko si tiež všimol, že v básňach Martina Medňanského „silno zaznievajú všetky novšie ídey slobody slova a citu, povznesenia a šťastia národa. Jeho jazyk je melodický, všetky obrazy živo vyplývajú z národného života a svetonáhľadu…“. Mladý poslucháč filozofie na ľvovskej univerzite oceňoval prácu slovenského básnika najmä z vlasteneckého hľadiska. Videl v nej zdravé výhonky slovenského života, z ktorých sa úprimne tešil.

Objavila sa tiež kritika básní Medňanského, ktorej autorom bol Jaroslav Vlček (1860-1930), klasik literárnej histórie, literárny kritik, editor. Uvedený slovenský kritik vo svojej práci „O Slovensku a slovenskej literatúre“ – Novšia slovenská poézia a Vajanského básne „Tatry a more“, uverejnenej v roku 1879 v časopise Slovanské listy č.121, 122 vo vzťahu k zbierke Medňanského kriticky poznamenal:

„Akýsi pseudonym Dušan Sava Pepkin vydal dva zväzky svojich „Poézií“ (!) v nádhernej úprave; poézia, ktorú možno právom nazvať satirou na poéziu. Ani by sme sa o tom mŕtvom decku nezmieňovali, keby autor nebol prišiel na nešťastnú myšlienku: venovať obidve knižky grófovi Harrachovi a získať za odberateľov vyše sto Poliakov, ktorým neodvážnym skutkom diskreditoval slovenskú poéziu  u  zbrataných národov.“

V Poézii sa nachádzajú slovenské preklady niektorých poľských básní Adama Mickiewicza (Renegát, Smrť plukovníka, Nocľah, Lúčenie Childe Harolda), Ignáca Krasického (Na myseľ, Modlitba, Na Michala), Seweryna Goszczyńskiego (Rozmluva so slávikom, Potok života, Šťastie človeka), Karola Brodzińského (Kloe)

Jednu zo svojich básní venoval rodisku v Divinke (Moje rodisko, Eheu fugaces Posthume, Posthume, labuntur anni – Horatius, Ódy, 2. kniha) a inú napísal v kysuckom nárečí (Kysucká v kysuckom nárečí)

Zo známych z mena, priezviska a adresy 219 odberateľov Poézií až 83 pochádzalo z Poľska a prevzalo si 106 výtlačkov diela.

Martin Medňanský bol tiež známy polonofil. Poznal poľský jazyk a priatelil sa s množstvom Poliakov. Udržiaval napríklad veľmi srdečné priateľstvo s Agatonom Gillerom (1831-1877), poľským spisovateľom, cestovateľom a publicistom, ktorému poskytoval informácie o Slovákoch pre redakciu lvovského časopisu „Ruch Literacki“. A. Giller srdečne spomína na Medňanského v diele Z podróży po kraju słowackim (1876, Lwów), ktoré autor venoval „slovenským vlastencom“ („patriotom słowackim“) a ktoré bolo prvou obšírnou prácou o južnom susedovi Poľska. Prameňom pre knihu A. Gillera boli najmä práce Františka Víťazoslava Sasinka (1830-1914), týkajúce sa dejín Slovenska. Publikácia Gillera umožnila tiež, okrem iných publikácií,  aby sa Slovensko a Slováci dostali do povedomia Poliakov. Tak, ako vtedajšie slovenské národné obrodenie a jeho pozitívne vnímanie Poliakmi, ktoré Agaton Giller voľakedy vyjadril takto: „Słowacy są jednym z najpoczciwszych i najnieszczęśliwejszych plemien słowiańskich.“ (Slováci sú jedným z  najpoctivejších a najnešťastnejších slovanských kmeňov.)

 

Inou osobnosťou slovenského spoločensko-kultúrneho života 19. storočia bol Ján Kalinčiak pseudonym Janko, J.K., Kačnilák (1822-1871), slovenský spisovateľ, básnik, estetik, literárny kritik, pedagóg, teoretik, formulujúci estetické princípy romantizmu.

V 1858 roku sa Ján Kalinčiak stal riaditeľom Štátneho evanjelického gymnázia v Tešíne. Toto gymnázium v roku nástupu Kalinčiaka do funkcie navštevovalo 247 študentov, z toho bolo 115 Poliakov, 44 Čechov a Moravanov, 28 Slovákov, 1 Srb, 5 Maďarov, 37 Nemcov a 7 Izraelitov. Kalinčiak pôsobil v tešínskej škole až do 1869 roku, kedy bol z politických dôvodov predčasne penzionovaný.

Tešil sa veľkej obľube a  autorite medzi študentami. Do ním riadeného gymnázia navštevovaného najmä Poliakmi, Nemcami a Čechmi, sa prihlasovalo dosť veľa Slovákov. Kalinčiak bol ku všetkým študentom tolerantný a nepripúšťal národnostné rozpory. Dokázal legalizovať tajný spolok slovenských študentov Slávia. Ako prozaik bol pod veľkým vplyvom  romantických diel Michała Czajkowskiego (1804-1886).

Veľmi aktívne spolupracoval s poľskými vlastencami. V  Tygodniku Cieszyńskim a neskôr w Gwiazdce Cieszyńskiej zverejňoval svoje práce a propagoval slovenskú publicistickú a literárnu tvorbu. Priatelil sa s Pawłom Stalmachom (1824-1891), poľským novinárom, publicistom, vlastencom, ktorý po ukončení gymnázia v Tešíne sa ďalšie dva roky vzdelával v evanjelickom lýceum v Bratislave. Tam Stalmach udržiaval kontakty s významnými Slovákmi – Jankom Kráľom, Viliamom Paulíny-Tóthom, Ľudovítom Štúrom.

V sliezskom Tešíne našiel v 1866 roku exil a neskôr zomrel Michal Miloslav Hodža (1811-1870).

V miestnom gymnázium sa vzdelával slovenský básnik a spisovateľ Svetozár Hurban Vajanský (1847-1916), vlastným menom Svetozár Miloslav Hurban a lyrik Gustáv Lojko (1843-1871) známy pod pseudonymom Hostivít Tisovský.

 

Osobné skúsenosti s Poľskom a Poliakmi mal Samo Chalupka (1812-1883), najvýznamnejší slovenský romantický básnik, evanjelický kňaz, spoluautor Memoranda slovenského národa.

Samo Chalupka, ako študent evanjelického lýcea v Bratislave sa stal spoluzakladateľom a členom štúrovskej Spoločnosti česko-slovanskej v Bratislave (1829). Ako knihovník vykladal na schôdzkach Slávy dcéru od Jána Kollára. Oduševnený jej myšlienkami sa rozhodol zúčastniť sa v poľskom národnooslobodzovacom hnutí. S tým cieľom ilegálne prešiel rakúsko-ruskú hranicu zriadenú na území rozdeleného Poľska. Spolu s Jozefom Pravoslavom Bellom a  J. Lehotským sa dobrovoľne pridal do  poľského povstania proti cárskemu samoderžaviu, ktoré vypuklo v Poľsku v novembri 1830 roku. Počas povstaleckých bojov bol ranený a vrátil sa do vlasti. Účasť v poľskom povstaní ho priviedla spolu s Alexandrom Boleslavinom Vrchovským do tajného slovenského spolku „Vzájomnosť“, ktorý udržiaval čulé kontakty s českou a poľskou revolučnou mládežou. Neskôr študoval teológiu vo Viedni (1833), kde nadviazal kontakty s poľskými študentmi. Tam tiež s právnikom A. Vrchovským pripravil program určený pre slovenskú mládež, ktorý uskutočňoval Ľ. Štúr. Pod vplyvom Štúra a jeho názorov orientovaných na cárske Rusko, zmenil čiastočne svoju polonofilskú orientáciu. Je to najmä zrejmé z Všeslav (Wszechsłowianin), kde sa trápi nenávisťou, ktorá vládne medzi Rusmi a Poliakmi.

Život a dielo Sama Chalupku najvýstižnejšie charakterizuje dvojverš vytesaný na jeho hrobe:

„Pravde žil som, krivdu bil som

verne národ môj ľúbil som.“

 

Vrelým sympatizantom Poliakov bol Alexander Boleslavín Vrchovský (1812-1865), slovenský právnik z Viedne, blízky spolupracovník Ľ. Štúra, spoluzakladateľ a popredný člen spolku Spoločnosti česko-slovanskej v Bratislave a neskôr tajného spolku Vzájomnosť (1837-1840).

A.B. Vrchovský najskôr aktívne pôsobil v štúrovskej Spoločnosti česko-slovanskej, ktorá bola významným centrom národného života mladých Slovákov. Toto mladé slovenské hnutie bolo súčasťou celoeurópskeho hnutia odporu proti reakčným silám a ich nadvláde. Spomínané nadnárodné hnutie malo vybudované mnoho tajných i polotajných centier, takých ako napr. Mladé Poľsko. Tieto organizácie, vrátane slovenského hnutia, sa združovali v spoločnnom medzinárodnom združení Mladá Európa (1834), ktorého cieľom bola príprava nových revolučných výbuchov v Európe a vytvorenie federácie európskych štátov. Mladé slovenské národné hnutie sa prostredníctvom poľských utečencov, emisárov tajných politických organizácií a revolučných spolkov v Poľsku a za jeho hranicami (Paríž, Švajčiarsko), aj poľskej mládeže vo Viedni a Bratislave, dostalo pod vplyv hnutia mladoeurópanov. Mladí slovenský národniari, najmä A.B. Vrchovský, J. Matuška, S. Chalupka, nadväzovali tajné styky s podobne národne zmýšľajúcou slovanskou mládežou. Za týmto účelom sa stretli napríklad v r. 1835 v Trenčianskych Tepliciach so zástupcami Združeného poľského ľudu v Krakove (Stowarzyszenie Ludu Polskiego).  Vplyvom spomínaných kontaktov vznikol v júni 1837 roku tajný spolok Vzájomnosť, ktorý bol odvodený organizačne a cieľmi na tajnom poľskom spolku vilniuského Towarzystwo Filomatów (1817-1823). Vzájomnosť plnila úlohu národne výchovnú, kultúrnu, organizačne stmelujúcu aj politické inštitúcie. Mladých Slovákov mimoriadne zaujímala a burcovala poľská poézia A. Mickiewicza, najmä Óda na mladosť, ktorá bola manifestom pokrokovej poľskej mládeže.

 

Významným prekladateľom diel A. Mickiewicza bol  Karol Kuzmány (1806-1886), slovenský spisovateľ, estetik, novinár, priekopník slovenskej prekladovej literatúry, spoluzakladateľ a podpredseda Matice slovenskej. Bol autorom svojráznych balád. Hľadal nové cesty vo vývine slovenskej literatúry. Vo svojej tvorbe presadzoval literárny romantizmus, vhodne reagoval na pálčivé problémy slovenskej spoločnosti a pomáhal národnému a kultúrnemu životu Slovenska. Prostredníctvom vydávaného časopisu Hronka – Podtatranské zábavnice v rokoch 1836-1838 v  Banskej Bystrici propagoval slovanskú poéziu, v tom poľskú, hlavne básne od A. Mickiewicza (Návrat otce – Powrót taty, Świtezianka) a rozprávky od I. Krasickiego (Bajki).

 

Poľský vplyv je možné všimnúť si v tvorbe Samuela (Sama) Tomašika, pseudonym: Kozodolský, Tomášek (1813-1887), slovenského romantického prozaika a básnika, evanjelického kňaza a historika. Samo Tomášik pochádzal z Gemera, kde získal tiež nižšie vzdelanie. Neskôr sa vzdelával v lýceu v Kežmarku, Krakowe a Wieliczke.

Jeho najznámejšia hymnická pieseň Hej, Slováci (pôvodne Na Slovany) vznikla v r. 1834 počas návštevy Prahy. Bola prejavom pobúrenia autora nad tým, že v uliciach mesta je počuť viac nemčinu ako češtinu. Po všeslovanskom zjazde v Prahe v r. 1848 sa už ako pieseň Hej, Slované (Hej, Slovania) stala piesňou všetkých Slovanov a neskôr aj hymnou niektorých slovanských štátov.

Hudba piesne S. Tomášika je založená na znení Mazurka Dąbrowskiego, piesne poľských légií v Taliansku (1797) a štátnej hymny Poľskej republiky. Od poľskej hymny sa líši len pomalším tempom.

 

Veľkým sympatizantom Poľska a priateľom Poliakov bol Ľudovít Štúr (1815-1856), najvýznamnejší predstaviteľ slovenského národného života a významná osobnosť slovenského národného obrodenia. Štúr, ktorý výborne ovládal niekoľko jazykov, vrátane poľštiny, poznal samozrejme tvorbu A. Mickiewicza. Udržiaval osobné a korešpondenčné kontakty s množstvom Poliakov. Boli medzi nimi literáti, redaktori rôznych časopisov, cestovatelia, zástupcovia inteligencie a najmä poľskí študenti vo Viedni a Bratislave. Medzi Poliakmi sa tešil veľkému obdivu a vážnosti za uskutočňovanú vlasteneckú činnosť. Žiaľ, udalosti, ktoré sa odohrali na sklonku jeho života a nepriaznivá situácia, v ktorej sa našiel v polovici 19. storočia, sa odzrkadlili v názoroch. Najmä niektoré Šťúrove názory, uvedené v diele Das Slawenthum und die Welt der Zukunft (Slovanstvo a svet budúcnosti – Słowiańszczyzna i świat przyszłości) napísanom v nemeckom jazyku a vydanom v 1852 roku je z určitého pohľadu možné hodnotiť ako kontroverzné. Štúrom navrhované politické splynutie s cárskym Ruskom, odmietnutie parlamentnej demokracie a vyzdvihovanie samoderžavia, konvertovanie všetkých Slovanov na pravoslávie a iné, spolu s výčitkami voči Poľsku, že táto krajina sa nechce podriadiť cárskemu Rusku a pod., mu spôsobili samozrejme pokles sympatií Poliakov. Štúr, názormi prezentovanými v tomto diele, stratil tiež naklonenosť Chorvátov.

Treba podotknúť, že Slováci mali veľmi radi poľskú literatúru. Poznali diela Adama Mickiewicza, Bronisława Trentowskiego, Michała Czajkowskiego, Kazimierza Brodzińskiego, Ignacego Krasickiego, Seweryna Goszczyńskiego a iných.

Preklady poľských autorov uskutočnilo množstvo známych slovenských literátov, napr. Pavol Dobšinský (1828-1885) – preklad balady A.Mickiewicza, Ján Botto  (1829-1881) – preklady tvorby A.Mickiewicza, Pavol Országh Hviezdoslav (1849-1921) – preklady diel A. Mickiewicza, J. Słowackiego.

Poľská téma sa vyskytuje aj v tvorbe Ľudovíta Kubániho – ps. Hladovanský (1830-1869), básnika, prozaika, dramatika, literárneho kritika a polonofila, ktorý napísal okrem  iného v 1869 roku veršovanú povesť Radziwillovna (Radziwiłówna), kráľovná poľská”, čerpajúcu z poľských dejín 16. storočia.

O poľskom šľachticovi Zalewskom, skrývajúcom sa pod falošným menom v Uhorsku, je veselohra „Drotár” (1860) od Jána Palárika /pseudonym Beskydov, Ján Beskydov/ (1822-1870), dramatika a publicistu.

Slovensko-poľskú tému obsahuje tiež článok Krakowiak Słowaków podtatrzańskich (Krakoviak podtatranských Slovákov) napísaný Jankom Čajákom pseudonym Lohinský (1830-1867), básnikom štúrovskej generácie a zverejnený v poľskom časopis Przyjaciel Domowy vo Ľvove v 1863 roku.

Skutočným „oknom do sveta” slovenského čitateľa 19. storočia bol časopis Hronka – podtatranská zábavnice, literárna revue, ktorú  vydával Karol Kuzmány v rokoch 1836 – 1838 v Banskej Bystrici. V tomto časopise, vychádzajúcom 3-krát ročne, Kuzmány publikoval okrem iného preklady z diel vrcholných predstaviteľov svetovej literatúry. Nechýbali medzi nimi aj ukážky z Mickiewiczovej poézie a texty na poľskú tému, ako napr. báseň Poliak od Karela Sabinu – Sabinského (1813-1877), českého spisovateľa, politika a novinára, ktorý sa domnieval, že je synom poľského šľachtica a z tohto dôvodu mal určitý citový vzťah k Poliakom.

Je tiež samozrejmosťou, že Poliaci poznali už v tomto čase tvorbu niekoľkých slovenských spisovateľov. Najmä niektoré diela Jána Kollára (Slávy dcéra, Prekliata – Córa Sławy, Przeklęta), Pavla Jozefa Šafárika (Slovanské starožitnosti – Starożytności słowiańskie) Pavla Országha Hviezdoslava (Hájnikova žena – Żona gajowego), Svetozára Hurbana Vajanského (Búrka v zátiší, Spod jarma – Burza w zaciszu, Spod jarzma) a tiež básnickú tvorbu Samo Chalupku (Mor ho!, Likavský väzeň, Starý väzeň, Bolo a bude, Junák, Bombura – Morduj, Likawski więzień, Stary więzień, Było i będzie, Junak, Bombur), Jana Matušku, Sama Tomášika a iných slovenských literátov.

 

Je hodné povšimnutia, že veľmi intenzívne, priateľské a vrelé kontakty medzi Slovákmi a Poliakmi sa uskutočňovali v čase, keď obidva národy a ich krajiny sa nachádzali pod cudzou nadvládou.

 

Zygmunt Miłkowski /Tomasz Teodor Jeż/ (1824-1915), poľský spisovateľ a politik, ktorý sa 1848 roku zúčastnil uhorského povstania ako príslušník Poľskej légie v Uhorsku a počas tohto obdobia začal sympatizovať so Slovákmi. Napísal poviedku Słowaczka (Slovenka).

Pieseň o kráľovi Jane (Sobieskom) /Pieśń o królu Janie (Sobieskim)/ – slovenské literárne dielo.